Maria-1.kapitola
Maria bola krásne mladé dievča. Jej štíhla vysoká postava bola nadmerne okúzlujúca, jej vlasy žiarily pretože ich farba prenikala cez všetky ostatné bolá to zlatá blond, jej oči bolí ľadovo hnedé, pery prenikaly červenou farbou. Mala dokonalé črty tváre. Pre mnohých chlapcov bola Bohyňa, no predsa nemala veľa priatelou. Žila v slnečnom meste Fort Myers, ktoré nenávideľa pre neustále slnko. Ľudia si mysleli že je bláznivá, už len preto že milovala dážď, vždy keď začalo pršať vybehla von plná nadšenie. Bola adoptovaná, nepoznala svoju minulosť. No cítila nutkanie ísť niekam ďaleko od toho mesta. Nevšímala si reči ostatných, nezaujímalo ju nič iné len jej minulosť. Videla a počula čo iný nie. Aj to jej dávalo nádej že raz nájde svojú pravú rodiny, pravé miesto kde patrý. Jej adoptívný rodičia ju mali radi ako svojú vlastnú jedinú dcéru, ale ostatný z ich rodiny ju odsudzovali. Každý deň vstávala s nádejou že príde niečo lepšie, no každé ráno bolo také isté. Smutný život to bol, až do jedného dňa. V ten deň mala narodeniny. Nevlastný rodičia jej usporiadaly oslavu. V hlave sa jej premietalo tisíce myšlienok, snažila sa nepočuť všetký tie hlasy ktoré neutíchaly. Každé blahoželanie jej pripomínaly aká bola stará, nevedela prečo ale z nieakého dôvodu od svojích 16 narodenín nevidela na sebe žiadný náznak starnutia. Preto ju to vôbec netešilo. Zrazu zbadala záblesky v svojej pamäti na čudného chlapca, ktorý bol krásny no v jeho výraze tváre sa skrývalo niečo čudné. Ustarostnene si sadla, zbadala to jej jediná kamarátka Nilla. Pribehla k nej, starosť v jej očiach sršala. Nilla bola úplne obyčajné dievča ktoré nemalo veľa priateľou. Bola odsudzovaná lebo mala čiernu pleť. Ustarostnene sa Marii spýtala ... stalo sa ti niečo.. Maria nevedela čo povedať tak len pokrčila plecami. Nilla sa len jemne usmiala ...Neboj sa mne môžeš povedať všetko.... Maria mala v očiach strach ... Nič sa nestalo, len som zrazu začala zlé cítiť. Nilla nepovedala už ani slóvko, ale v jej hlave bolo tisíc myšlienok ... už zase to jej divné správanie, kedy sa začne správať normálne ?... Maria si len povzdychla, keď zazvonil zvonček. Nilla išla otvoriť dvere. Maria hneď začula prehnanú reakciu alebo aspoň si to myslela. Nillyne myšlienky v tedy nevidela, ani nikoho iného v miestnosti. Vydýchla si, no potom ju prinútilo niečo aby sa otočila. Jej oči boli tak prekvapené, začal sa v nej zbierať hnev. Vybehla hore schodamy, no nemohla prestať myslieť na to čo videla. ... Bol to môj prelud fantázie, alebo skutočnosť ?... Vbehla do svojej izby,sadla si na posteľ a čakala čo sa udeje ďalej. Jej oči boli udivené nevedela čo sa s ňou deje, nevedela nájsť pokoj v sebe samotnej. Predstavovala si toho neuveriteľne krásne muža vo dverách ktorého si nemohla prezrieť lebo hneď vyplašene odyšla. ... Mala by som sa tam vrátiť ? Mám čakať kým niekto príde do izby... Stále nemala jasno v tom čo má urobiť. Zrazu niekto zaklopal, Maria vydesene vyskočila. Vyľakalo ju to že nikoho nepočula prichádzať. Otvoriladvere a bol tam on. Začala si ho pomaly prezerať. Jeho oči boli modré ako obloha, pery červené ako ruža, vlasy čierne nagélované, pokožku mal bielu nikho takého ešte nevidela, bol vysoký no nie najvižší. Díval sa na ňu s úsmevom, ako keby bol šťastný že ju vidí. Maria otvorila pusu a namáhala sa niečo povedať no nešlo to. Keď konečne otvorila ústa zmohla sa len na otrepaných pár slóv. ... Ahoj, poznáme sa ? Prečo si na mojej oslave? ... Mala milion myšlieno, no nedokázala ich vysloviť. On sa len slušne usmail a na chvíľu sa zamyslel nad svojou odpovedaďou. Ja som Rafael, myslím že si ma už nepamätáš no nie určite si ma už nepamätáš. Maria iba prikývla hlavou, a odvrátila svôj pohľad od tajomného muža. Som priateľ tvojích pravých rodičov, prišiel som ti niečo dať, prialy si aby si to dostala k svojím 18. narodeninám. Maria si sadla vystrašene na postel. Rafael si vzdychol, Prepáč mi nechcel som ťa vystrašiť Maria. Maria bola zmetená, prvý krát počula rozprávať niekoho o jej pravých rodičoch. Odkiaľ to vieš ? Rafael nechápal čo tým myslí. Čo odkiaľ viem ? uprel pohľad na krásnu Mariu. Som zmetená, odkiaľ vieš kedy mám narodeniny, ako sa volám ? a ostatné veci. Rafael sa robil že nechápe, ale chápal veľmi dobre. Nechápem ťa, María prosím ukľudni sa. Maria si vzdychla, cítila že nie je v poriadku no nechcela to dať na javo. Ja sa cítim dobre. Bola plná napätia. Nechcem ťa viac vystrašiť Maria, radšej už pôjdem neboj sa už ma viac neuvidíš, tu máš darček. V jeho hlase sa skrýval žiaľ. Maria bola plná napätia. Ale ja ťa chcem ešte vidieť. Rafael sa len otočil a pohĺtil ju jeho očami. Mám narodeniny. Ozval sa Mariín hlas so vzdychmi. Rafael sa zastavil v dverách. Áno ja viem že máš narodeniny, práve preto som tuna. Čo tým myslíš ? Tento krát vážne nechápem. Maria sa ozvala neveriacim hlasom, v ktorom bola ukrytá toľká nádej. Mám želanie. Rafael nevedeľ ako reagovať, povedal čo mu prvé napadlo. Veď ma ani nepoznáš. To je jedno cítim sa ako keby som ťa poznala už celú večnosť. Rafael sa k tomu radšej nevyjadril. Tak teda aké je tvoje želanie ? Maria mala roztrasený hlas, no aj tak sa jeho tón nemenil. Vráť sa ešte. Hugo nevedel čo Maria tým sleduje. Chvíľu bolo ticho. Prečo, to chceš ? Som až taký zaujímavý ? Mám plno nezodpovedaných otáziek. Možno by si mi vedeľ pomôcť. Maria nechcem ťa klamať a ani ti dávať zbytočnú nádej, no uvidím čo sa bude dať robiť. Teraz už musím ísť. Maria sa otočila aby si utrela slzy ktoré prišly tak nečakane, keď sa otočila naspeť už tam nebol.