Vampires

Bella odo mňa hodiny neotŕhala oči, kým som ležal na mäkkej tráve a díval sa hore na vysoké stromy v okolí lúky. Ako tam sedela, rukami si objímala kolená a ja som zavrel oči. Nečakal som takúto pokojnú reakciu. Alebo také ticho. Toto nie je dobrá vec snažil som sa presvedčiť sám seba, ale eufória, ktorú som cítil bola taká silná.



Moja pokožka na slnku je niečo, čo by človek za celý život nevidel. A keby ju aj videl, bola by to asi aj posledná vec.



Na slnku sa táto mramorová žula premenila na diamanty vysokej kvality. Moja rozopnutá košeľa ukázala na koži každý aspekt trblietajúceho sa slnečného odrazu a s perfektnou dokonalou jasnosťou ho moja koža hádzala vo farbe dúhy všetkými smermi.



Jemný vánok sa pohrával s prameňmi Belliných vlasov a privial jej vôňu ku mne znova a znova ako som tam nehybne ležal so zatvorenými očami.



Ešte predtým, by som bol pripomínajúci sochu. Teraz okrem pohybu som mal oči otvorené a sledoval som Bellu, keď pomaly natiahla ruku a pomaly ma pohladila prstom po žile na vrchu dlane. Okamžite sa vrátil oheň, ktorý mi z ruky prechádzal do ramena. Ako keby ma s jej jedným, mäkkým, teplým dotykom zapálila.



Jej oči sa stretli s mojimi, keď som ich potom otvoril. A ja som bol nútený ľahkým úsmevom skryť úzkostný tón vo svojej otázke: „Nedesím ťa?“



„O nič viac ako inokedy.“ Toto urobilo môj úsmev širokým a Bella sa prisunula bližšie ku mne. Znova som zatvoril oči a cítil som, ako sa jej chveje ruka, keď ma končekmi prstov hladila po predlaktí. Zaujímalo by ma, či to bolo preto, lebo moja pokožka bola pre ňu príliš studená, alebo preto, že bola vydesená. Ani jedna z týchto možností ma nepotešila.



„Vadí ti to?“ spýtala sa potichu.



Vadí? Prečo by mi to malo vadiť? Pre mňa to je nádherný pocit. Dotyk iného, taký teplý, akoby ten jej nebol z tohto sveta. Dobre, teda aspoň z toho môjho.

„Nie, nevieš si ani predstaviť, aký je to pocit.“ Bola len zvedavá na cudziu štruktúru mojej kože alebo sa jej skutočne páčila? Vzdychol som si.



Nech to bolo hocičo, stále skúmala moju ruku. S jej druhou rukou začala dosahovať po tú moju. Cítil som, ako sa s prstami zarazila, keď som ju otočil príliš rýchlo pre ľudské oči. S Bellou som vždy zabudol na moje šarády.



„Prepáč, s tebou je tak ľahké byť sám sebou.“ Povedal som nežne.



Ešte stále skúmala moju ruku. Otvoril som oči a sledoval som ju, ako si ju priblížila k tvári a cítil som jej dych na mojej koži.



Moja ruka hodila na jej tvár malú dúhu. Vďaka tomu ju rozsvietila.



„Povedz mi, na čo myslíš.“ Jej tiché myšlienky ma vždy ohromili. „Je to pre mňa zvláštne, že to neviem.“



„Vieš, my ostatní sa takto cítime stále.“ Škádlila ma.



My ostatní? Touto jednou vetou ma vyviedla z miery. Ten pocit bol... no nebol som si istý, aký pocit to bol. Ale nebol príjemný.



„To je ťažký život.“ Pokračoval som „Ale neodpovedala si mi.“



„Priala som si, aby som mohla vedieť na čo myslíš...“ povedala nudne.



„A?“



„Priala som si, aby som mohla uveriť, že si skutočný. A priala som si, aby som sa nebála.“



„Nechcem, aby si sa bála.“ A ako som povedal tie slová, uvedomil som si, aké sú pravdivé. Bolesť, ktorú mi spôsobuje Bellina vôňa je zanedbateľná v porovnaní s tým, čo by mi bolo, keby som niekedy ublížil tomuto krehkému dievčaťu. Dobre som vedel, že potom táto bolesť by bola oveľa väčšia, než tá, ktorou trpím každý deň.







„No, to nie je presne ten strach, ktorý som mala na mysli, aj keď to je na zamyslenie.“



Toto ma prekvapilo. Tak veľmi, že som sa napol posadil a priblížil som sa tvárou k Bellinej ako som čakal. Ale ona sa neodtiahla. Moje oči sa uzavreli do jej a jej vôňa ma v tejto blízkosti zasiahla silnejšie ako inokedy.



„Z čoho máš potom strach?“ Zatlačil som.



Ale namiesto odpovede sa ešte viac priblížila. Jej tvár sa takmer dotýkala mojej a jej dych ma takmer úplne priviedol k šialenstvu. Keď sa nadýchla, vytrhol som si ruku a bez mihnutia ľudského oka som stál v tieni na okraji lúky. Bella sa zamerala na mňa so šokom v tvári. Myslím, že som videl záblesk inej emócie. Bolesť? Nie... ranenie. Musel som raniť jej city dokonca aj po mojom rozhodnutí.



„Je mi... to ľúto... Edward...“ zašepkala potichu.



„Daj mi chvíľu.“ Povedal som jej dosť hlasno, aby ma počula.



Pozeral som na ňu z tejto vzdialenosti. Táto vzdialenosť... tú som mal od začiatku udržiavať medzi nami. Toto bola ´takmer ´bezpečná vzdialenosť medzi nami. Nie. Pre ňu to nebola bezpečná vzdialenosť.



Očami som sledoval jej tvár, opatrne, aby som ju neznepokojil a začal som sa pomaly vracať späť. Neodvážil som sa dostať k nej blízko tak skoro. Namiesto toho som sa zastavil pár metrov od nej a sadol som si na trávu. Samozrejme, že jej vôňa si našla ku mne cestu. Pár krát som sa zhlboka nadýchol a vítal som ten oheň.



Usmial som sa veľmi ľudským úsmevom a začal som: „Veľmi sa ospravedlňujem.“



Bolo tu nejaký normálny spôsob ako sa ospravedlniť za to, že som upír?



„Pochopila by si, čo tým myslím, keby som povedal, že som len človek?“



Nie, nebol som.



Počul som, ako sa jej srdce rozbúšilo ešte viac a rovnako sa jej aj zrýchlila krv prúdiaca v žilách. S touto reakciou som bol oboznámený. Videl som to toľkokrát na tvárach tých, ktorých koniec sa stretol so mnou. Tento pocit som poznal. Strach. Strach sa hnal cez Bellinu tvár.



Hoci som sa ďalej na ňu usmieval, teraz som sa však začal cítiť viac zatrpknutý. To bola šanca, ktorú si chcel. Vezmi si ju. Zavrčal som na seba. Vezmi si ju. Nechaj ju utiecť. Nechaj ju utiecť od teba preč.



„Som ten najlepší predátor na svete, nemyslíš? Všetko na mne ťa tak láka – môj hlas, moja tvár, dokonca aj môj pach. Ako keby som čokoľvek z toho potreboval.“



Arogantne som skočil na nohy a utiekol jej z očí. Za pol sekundy som za sebou zanechal stopu vetra, keď som dvakrát obehol celú lúku a postavil sa späť na moju ´bezpečnú´ vzdialenosť pod jedľou.



Potrebovala vedieť, čo som.



„Ako keby si mi mohla utiecť.“ Nepriateľsky som sa zasmial, keď som vytrhol zo stromu hrubý konár. Na okamih som ho podržal v ruke, potom som ho hodil tak rýchlo, že som si istý, že Bella ho nevidela letieť, ale len počula zvuk, keď sa zlomil o ďalší strom, ktorý sa takmer prehol.



Predtým, ako doznel ten zvuk, už som stál len dva metre od nej.



„Ako keby si ma mohla poraziť.“ Povedal som viac potichu. Zdalo sa, že má naďalej strach. Videl som ako sa jej nevedome mierne chvejú ruky.



Bella sa nepohla, ale všetka farba z tváre sa jej takmer vytratila a jej oči sa nemohli odtrhnúť od môjho nepriateľského pohľadu. Urobil si to. Už len stačí ísť. Nechaj ju tu. Ukáž jej, že si netvor.



Nemohol som sa pohnúť a každou sekundou som si uvedomil, že som to bol ja, kto nemohol odvrátiť pohľad od nej.



Doľahla na mňa skľúčenosť. Znova som prehovoril, oveľa viac nežne „Neboj sa. Sľubujem...“ Toto nebolo pre ňu dosť alebo dokonca pre mňa. „Prisahám, že ti neublížim.“



Pomaly, veľmi pomaly som sa začal približovať k miestu, kde sedela. „Neboj sa.“ Nebol som si istý, či to hovorím jej alebo sebe. Sadol som si a naše tváre teraz boli od seba len na krok.



„Prosím, odpusť mi.“ Slová zneli nejako oficiálne, no ľahko sa nacvičovali „Dokážem sa ovládať. Ty si ma zaskočila. Ale teraz sa správam, ako najlepšie viem.“



Bellino srdce bilo rovnakou rýchlosťou. Musel som to urobiť lepšie, aby som ju znova upokojil. Chcel som, aby sa upokojila?



„Dnes nie som smädný, naozaj.“ Napol som zaklamal so žmurknutím na pridanie efektu môjho neúspešného pokusu o humor.



Vydýchla a začala sa usmievať ešte stále zaskočene.



„Si v poriadku?“ Povedal som vrelo, keď som položil ruku späť na miesto, odkiaľ som ju predtým vytrhol.



Stále mi neodpovedala, pozrela sa na moju ruku v jej dlaniach a potom znova do mojich očí. Musela v nich vidieť niečo, prečo sa trochu uvoľnila a jej srdce sa vrátilo späť do pomalšieho rytmu. Znova mi začala prechádzať prstami po mojich chladných rukách.



Znova sa pozrela a odpovedala na moje predchádzajúce obavy miernym úsmevom a ja som sa na ňu tiež otvorene usmial.



„Takže, kde sme skončili predtým, než som sa začal správať tak hrubo?“



„Skutočne si nespomínam.“ konečne prehovorila.

„Myslím, že sme hovorili o tom, prečo máš strach.“ Späť na túto tému, kvôli ktorej som sa cítil vinný. „Okrem zjavných dôvodov.“



„Aha, správne.“ bola jej celá odpoveď.



„Takže?“ zatlačil som.



Neodpovedala mi. Namiesto toho sa znova zamerala na moju ruku, keď sa stratila vo svojich myšlienkach. Ach, toto ma do konca dňa privedie k šialenstvu. Nenávidel som, keď som nevedel, čo jej prechádza mysľou.



„Ako ľahko sa nechám vyviesť z miery.“ Povzdychol som si a Bella sa pozrela hore a to čo našla v mojej tvári, akoby ju viac upokojilo.



„Bála som sa.... pretože, no, zo zjavných dôvodov s tebou nemôžem ostať.“ Pozrela sa dole na svoje ruky a rozpačito pokračovala. „A bojím sa, že by som s tebou rada ostala, oveľa viac, ako by som mala.“



Ah. Myslel som si. Pochopil som dobre, čo tým myslí. Cítil som to isté. Túžil som po nej, i keď som vedel, že by som nemal.



„Áno.“ začal som potichu. „Toto je niečo, čoho sa treba obávať. Chcieť byť so mnou. To naozaj nie je v tvojom najlepšom záujme.“



Bella sa na mojich slovách mierne zamračila.



„Mal som odísť už dávno.“ Povzdychol som si a povedal pravdu ako vždy v jej prítomnosti. „Mal by som odísť teraz. Ale neviem, či môžem.“



„Nechcem aby si odišiel.“ povedala takmer nezrozumiteľne a teplo v jej tvári slablo.



„Čo je presne ten dôvod, prečo by som mal odísť. Ale neboj sa. Ja som v podstate sebec. Príliš túžim po tvojej spoločnosti, aby som robil, čo by som mal.“



„To som rada.“ povedala. To ma trochu frustrovalo.



Jemne som pomaly vzal svoju ruku z jej. „Nebuď!“ Musel som to povedať otvorene, aby to pochopila. Pozrel som sa preč od jej tváre do lesa, aby som nezaváhal, keď som znova prehovoril. „Nie je to len tvoja spoločnosť, po ktorej túžim! Na to nikdy nezabúdaj. Pre teba som nebezpečnejší, ako pre kohokoľvek iného.“



Chvíľu mlčala. Teraz mala konečne strach?



„Neviem, či rozumiem ako to myslíš – teda, tú poslednú časť.“



Samozrejme. Zmätená. Zvedavá. Rovnako ako zakaždým. Neviem, prečo som očakával jej strach. Mal by som teraz vedieť, že tu sedí plne vedomá a sama v lese s upírom. To bude na viac slov. Na tejto myšlienke som sa usmial a pozrel som opäť na ňu.



„Ako by som ti to vysvetlil? A aby som ťa znova nevystrašil... hmmmm.“ Uprel som oči na jej tvár a položil som svoju ruku späť do jej. Tentoraz ju držala oboma rukami a ešte oveľa silnejšie.



„To teplo je úžasne príjemné.“ Pozrel som sa dole na naše ruky.



Snažil som sa vymyslieť najlepší spôsob, ako jej vysvetliť môj prípad.



„Vieš, ako má každý rád iné chute?“ Toto bolo najlepšie, čo som hneď mohol vymyslieť. „Niektorí ľudia majú radi čokoládovú zmrzlinu, iní zasa jahodovú.“



Prikývla.



„Prepáč mi tú analógiu s jedlom – neprišiel som na iný spôsob, ako to vysvetliť.“



Usmiala sa keď pochopila, čo som myslel. Usmial som sa späť trocha ospravedlňujúco.



„Vieš, každý človek vonia inak, má inú esenciu. Keby si zamkla alkoholika do miestnosti plnej vyvetraného piva, ochotne by ho vypil. Ale keby chcel, tak by dokázal odolať, keby to bol alkoholik, ktorý sa lieči. Teraz povedzme, že by si do tej miestnosti postavila pohár storočnej brandy, najvzácnejšieho, jemného koňaku – a ten by naplnil miestnosť teplou arómou – myslíš, že potom, by sa mu to podarilo?“



Pozrela sa mi do očí, ako sa snažila v nej nájsť odpoveď. Nič.



„Možno, že to nie je to pravé porovnanie. Možno, že odmietnuť brandy by bolo príliš ľahké. Možno som mal z nášho alkoholika radšej urobiť feťáka závislého na heroíne.“



„Takže tým sa mi snažíš povedať, že som tvoja obľúbená značka heroínu?“ povedala Bella výsmešným tónom.



Usmial som sa.



„Áno, ty si moja značka heroínu.“



„Stáva sa to často?“ Jej otázka bola z tých, ktoré som už dávno očakával.



Pozrel som sa hore na vrcholky stromov a spomínal na môj rozhovor s Jasperom a Emmetom.



„Rozprával som sa o tom s bratmi,“ začal som „Pre Jaspera je každý z vás v podstate rovnaký. On sa do našej rodiny dostal ako posledný.“ Bojoval som s poslednou časťou. Nechcel som sa veľmi baviť o Jasperovi. „Pre neho je ťažké, aby vôbec dokázal abstinovať. Nemal ešte čas vypestovať si cit na rozdiely v pachu, v chuti.“ Rýchlo som sa pozrel na Bellinu tvár a sledoval som, či som ju v žiadnom prípade neurazil.



„Prepáč.“ Ospravedlnil som sa.



„Mne to nevadí. Prosím ťa, nerob si starosti, že ma urazíš, alebo vystrašíš alebo čokoľvek. Takto proste uvažuješ. Ja to chápem, alebo sa o to aspoň posnažím. Len mi to vysvetli tak, ako to vieš.“



Bola až príliš uvoľnená. Ťažko som si povzdychol a znova sa od nej odvrátil. Moje slová teraz plynuli voľnejšie.



„Takže, Jasper si nebol istý, či vôbec niekedy stretol niekoho, kto by bol tak...“ Čo by som mal povedať? Aké slovo by bolo najlepšie na opísanie, bez toho, aby som ju rozrušil? - „príťažlivý ako si ty pre mňa. Takže si myslím, že nestretol. Emmet už je s nami na jednej lodi dlhšie, takpovediac, a ten pochopil, čo som myslel. Hovorí, že u neho to bolo dvakrát, raz silnejšie ako predtým.“



„A pre teba?“ Jej otázka ma vyľakala. Ale nenechal som to na sebe vidieť.



„Nikdy.“ Odpovedal som jednoducho a tiež potichu.



„Čo spravil Emmet?“ Spýtala sa Bella

Na toto som jej nechcel odpovedať. Vedela, že sme netvory, ale nemusí vedieť, čo netvory robia. Nebol tu spôsob, ako by som jej to mohol vysvetliť. Zovrel som ruku v jej do päste a odmietol som prelomiť ticho, ktoré sa bezradne predlžovalo.



„Myslím, že viem.“ Povedala Bella nakoniec.



Po nejakej chvíli som sa pozbieral a pozrel som sa späť na Bellu.



„Aj tí najsilnejší z nás môžu z lodi spadnúť, však?“ Bolo to všetko, čo som mohol vymyslieť na Emmetovu obranu.



„O čo žiadaš? Moje povolenie?“ povedala náhle. Ale jej tvár znežnela a jej hlas bol láskavejší, keď dodala „Chcem povedať, nie je tu teda žiadna nádej?“



Na toto myslela? Vyčkával som až do konca. Zmierila sa s tým, že by som ju nakoniec zabil? Nemohol som ju nechať, aby si to myslela.



„Nie, nie!“ Povedal som teraz rýchlo. „Samozrejme, že je tu nádej! Chcem povedať, samozrejme, že nebudem...“ Nebudem? Bol som si tým istý? Len som sa na ňu pozeral a nechal som vetu nedokončenú. „S nami je to iné. Emmet... boli to cudzí ľudia, na ktorých natrafil. Bolo to už dávno, a on nebol tak... skúsený, tak opatrný, ako je teraz:“



Pozrel som sa na jej tvár a skúšal som z nej niečo prečítať.



„Takže,“ začala „ keby sme sa stretli... ah, v tmavej uličke alebo tak niečo...?“ Tam bola otázka. Znova som chcel byť k nej úprimný, ale nevedel som, či by to nebolo príliš veľa informácií. Rozprával som bez ohľadu na to.



„Stálo ma to veľa sily, aby som nevyskočil uprostred triedy plnej ľudí a ..“ Nemal by som byť schopný jej o tom hovoriť. Rozhodol som sa nájsť iný spôsob. „Keď si prešla okolo mňa, mohol som zničiť všetko, čo pre nás Carlisle vybudoval, priamo vtedy a tam. Keby som nepotláčal svoj smäd behom posledných, no, veľa rokov, nedokázal by som sa udržať.“ zastavil som sa a potom som od nej odtrhol oči. Bol som nahnevaný sám na seba. Nechcel som myslieť na to, na takmer krvavý deň nie tak dávno, keď som takmer stratil všetko, čím som sa stal v priebehu toľkých rokov. Pri pohľade na ňu som sa snažil odľahčiť tón v mojom hlase „Musela si si myslieť, že som posadnutý.“



„Nemohla som pochopiť, prečo. Ako si ma mohol tak rýchlo znenávidieť...“ Prerušil som ju a znova začal hovoriť príliš rýchlo. Pre človeka boli slová takmer počuteľné.



„Pre mňa to bolo, ako keby si bola nejaký démon, vyslaný priamo z môjho osobného pekla, aby ma zničil. Vôňa, vychádzajúca z tvojej pokožky... v prvý deň som si myslel, že sa zbláznim. Behom jednej hodiny ma napadlo stovky rôznych spôsobov, ako ťa vylákať z miestnosti, dostať ťa niekam samú. A každý z nich som premohol, myslel som na svoju rodinu, čo by som im tým spôsobil. Musel som utiecť, dostať sa preč, než aby som povedal niečo, čo by ťa prinútilo ma nasledovať...“



Sledoval som ju, ako spracúva všetko, čo som jej práve povedal. Videl som ten prvý deň mojimi myšlienkami. Bella bola trochu otrasená.



„Nasledovala by si ma.“ Sľúbil som jej.



„Bezpochyby.“ povedala snažiac sa skryť obavy v jej hlase.



Pozrel som sa dole na naše ruky. Keď som už začal, tak som mohol kruto pokračovať „A potom, keď som sa snažil prehodiť si rozvrh v márnom pokuse sa ti vyhnúť, naraz si sa tam objavila – v tej dusnej, teplej, malej miestnosti, tá vôňa bola k zošaleniu. Takmer som si ťa tam vtedy vzal. Bol tam len jeden ďalší krehký človek – s ktorým by som si tak ľahko poradil.“



Cítil som, ako sa Bella mierne zachvela. Slnko bolo teplé, tak som vedel, že to nebolo preto, že jej bola zima. Ešte stále som sa nepozrel hore a pokračoval so:

„Ale odolal som. Neviem ako. Prinútil som sa nečakať na teba, nesledovať ťa zo školy. Vonku to bolo ľahšie, tam som ťa už nemohol cítiť, mohol som myslieť jasne, urobiť správne rozhodnutie. Vysadil som ostatných doma – príliš som sa hanbil povedať im, aký som bol slabý, oni len vedeli, že niečo nie je v poriadku – a potom som šiel priamo za Carlislom do nemocnice, aby som mu povedal, že odchádzam.“



Pripomenul som si pocit viny, keď som v ten deň odišiel a uškrnul som sa „Vymenil som si s ním auto – mal plnú nádrž a ja som sa nechcel zastavovať. Neodvážil som sa ísť domov, pozrieť sa do tváre Esme. Nenechala by ma odísť bez scény. Snažila by sa ma presvedčiť, že to nie je potrebné... Na druhý deň ráno som bol na Aljaške. Strávil som tam dva dni so starými známymi... ale bolo mi smutno za domovom. Nenávidel som, že som urobil Esme smutnou a zvyšoku z nich, mojej adoptívnej rodine. V čistom vzduchu hôr bolo ťažké uveriť, že si bola taká neodolateľná.“



Vynechal som tú časť, kde všetko, čo som videl, bola jej tvár. So zavretými či otvorenými očami. Jej tvár ma neopustila ani na sekundu. „Presvedčil som sám seba, že bolo slabosťou utiecť. Už som si predtým dokázal poradiť s pokušením, nie síce v takom rozsahu, to ani náhodou, ale bol som silný. Kto si, bezvýznamné malé dievča“- Pozrel som sa hore a zoširoka som sa usmial vediac, ako jej to vyznie – „aby si ma vyhnala z miesta, kde som chcel byť? Tak som sa vrátil...“ Tu som sa zastavil a pozrel sa preč do hlbokého lesa. Čakal som jej odpoveď. Ale ja nemám už nič a pokračoval som o sebe ďalej.

„Urobil som opatrenia, lovil, kŕmil sa viac ako obvykle, keď som ťa mal znova stretnúť. Usúdil som, že som dosť silný, aby som sa k tebe správal ako ku každému inému človeku. To bola domýšľavosť.



„Bolo bezpochyby problémom, že som nedokázal čítať tvoje myšlienky, aby som vedel, aká je tvoja reakcia na mňa. Na to som nebol zvyknutý, keď som sa musel uchýliť k tak nepriamym opatreniam, ako bolo počúvanie tvojich slov v Jessicinej mysli... jej myseľ nie je práve originálna a otravovalo ma, že sa k tomu musím znížiť. A tiež som nemohol vedieť, či skutočne myslíš vážne to, čo hovoríš. Bolo mi to všetko hrozne protivné.“ Odmlčal som sa a spomínal na musenie ostať dlho v Jessicinej mysli, zvyčajne sa mi to páčilo.



„Chcel som, aby si pokiaľ to bolo možné, zabudla na moje správanie v ten prvý deň, tak som sa snažil s tebou rozprávať rovnako, ako by som hovoril s kýmkoľvek iným. V skutočnosti som s dychtivosťou dúfal, že rozlúštim nejaké tvoje myšlienky. Ale bola si príliš zaujímavá, zistil som, že som sa chytil tvojich výrazov... a každú chvíľu si rozvírila rukou vzduch alebo vlasy a vôňa ma zasa ohromila.... Samozrejme, potom ťa takmer zrazili priamo pred mojimi očami. Neskôr som si vymyslel úplne dokonalé ospravedlnenie, prečo som sa v tom okamihu tak zachoval“ – Napoly som sa odmlčal a zastavil sa pri tom, že som sa takmer odhalil a pokračoval som „ pretože keby som ťa nezachránil, keby sa tam bola predo mnou rozliala tvoja krv, myslím, že by som sa nedokázal udržať a prezradil tak, kto sme. Ale toto ospravedlnenie som si vymyslel až neskôr. Tam, v tej chvíli som dokázal myslieť len na jednu vec: Ona nie!“



Teraz som bol ticho. Zatvoril som oči. Prešiel dlhý čas, kým sa Bella spýtala:

„A v nemocnici?“



Pozrel som sa hore na ňu. „Bol som zdesený. Nemohol som uveriť, že som nás predsa len vystavil nebezpečenstvu, dať sa do tvojej moci – zo všetkých ľudí práve do tvojej. Ako keby som potreboval ďalší dôvod, aby som ťa zabil.“ Strhol som sa, keď mi to slovo vykĺzlo. Ona spravila to isté. Pokračoval som naliehavo, snažiac sa skryť tento moment. „Ale malo to opačný účinok. Pohádal som sa s Rosalie, Emmetom a Jasperom, keď navrhovali, že teraz je ten čas... bola to najhoršia hádka, akú sme kedy mali. Carlisle stál na mojej strane a Alice tiež.“ Zamračil som sa, keď Alicina vízia znova naplnila moju myseľ. „Esme mi povedala, že nech urobím čokoľvek, čo musím, len aby som ostal.“



„Celý ten ďalší deň som počúval myseľ každého s kým si hovorila, šokovaný, že dodržuješ slovo. Vôbec som ti nerozumel. Ale vedel som, že sa s tebou nesmiem viac zapliesť. Robil som, čo bolo v mojich silách, aby som sa od teba držal čo najďalej. A každý deň ma vôňa tvojej pokožky, tvojho dychu, tvojich vlasov... zasahovala tak silno ako v prvý deň.“ Pozrel som sa na ňu s takou láskou a náklonnosťou. „A kvôli tomu všetkému, by som bol urobil lepšie, keby som nás všetkých odhalil hneď v tej prvej chvíli, než aby som ti mal ublížiť tu a teraz – kde nie sú žiadni svedkovia a nič ma nemôže zastaviť.“



„Prečo?“ spýtala sa.



Pobavila ma takouto náhlou úprimnou otázkou. „Isabella,“ povedal som, keď som jej prehrabol vlasy a to teplo ma znova ohromilo, jej vôňa sa zmiešala a znova zasiahla moje zmysly.



„Bella, nemohol by som sám so sebou žiť, keby som ti niekedy ublížil. Nevieš, ako ma to stále mučí.“ Opäť som sa v rozpakoch pozrel dole. „Pomyslenie na teba, bez pohnutia, bielu, chladnú... už nikdy nevidieť, ako sa červenáš, nikdy nevidieť ten záblesk intuície v tvojich očiach, keď prekukneš moje zámery... to by bolo neznesiteľné.“ Pozrel som sa hore na jej tvár a nakoniec mal silu povedať slová, ktoré potrebovala počuť „Ty si teraz pre mňa najdôležitejšia vec na svete. Nikdy pre mňa nebolo nič dôležitejšie.“



Čakal som, aby mi povedala, čo si myslela. Čokoľvek by to bolo. Či už sa to rozhodla prijať alebo nie. Potreboval som to vedieť.



„Ty už, samozrejme, vieš čo cítim ja. Som tu... čo proste znamená, že by som radšej umrela, než aby som sa držala od teba.“ zamračila sa. „Som idiot.“ Dokončila.



„Si idiot.“ Musel som súhlasiť, ale môj smiech odľahčil slová a rovnako ako ja i ona sa pripojila a potichu sa zasmiala, keď na mňa pozrela. Čo je podivná a úplne zlá situácia. Nič nemohlo byť lepšie.



„A tak sa lev zamiloval do jahniatka...“ povedal som potichu. Začervenala sa a pozrela preč.

„Aké hlúpe jahniatko.“ odpovedala.

„Aký chorý, masochistický lev.“ Zvýšil som idiotskú hranicu.



Dával som falošnú nádej jej alebo sebe. Vedel som, že nebol žiaden spôsob, aby som jej ublížil. A zdalo sa, že ona tomu tiež verí. I napriek tomu.... ak som niekedy urobil chybu. Cena by bola skvelá. Nielen pre mňa. Ale moju rodinu. Aj keď moja bolesť nikdy nebude...



„Prečo...“ Bella prerušila moje myšlienky.



Otočil som sa späť a usmial na ňu. „Áno?“ Nútil som ju pokračovať, keď popoludňajšie slnko znova zasiahlo moju tvár.



„Povedz mi, prečo si predtým odo mňa utiekol.“



Nebola to otázka, ktorú som chcel počuť.



„Ty vieš prečo.“ Odpovedal som a môj úsmev zmizol.



„Nie, chcem povedať, čo presne som urobila zle? Budem sa musieť mať na pozore, chápeš, takže by som sa radšej mala začať učiť, čo by som nemala robiť. Toto, napríklad,“ – pohladila ma prstom po chrbte dlane – „sa zdá byť v poriadku.“



Znova som sa usmial. „Ty si neurobila nič zlé, Bella. To bola moja chyba.“



„Ale ja chcem pomôcť, ak môžem, aby som ti to nesťažovala.“



Jej život tu visí na vlásku a ona chcela uľahčiť veci mne? „Dobre...“ začal som premýšľať, ako formulovať nasledujúce slová. „Išlo o to, ako si bola blízko. Väčšina ľudí sa nás inštinktívne bojí, odraďuje ich naša odlišnosť... nečakal som, že prídeš tak blízko. A potom vôňa tvojho hrdla.“ Náhle som sa zastavil. Nebolo to príliš? Čakal som na jej reakciu ako zvyčajne. Nemohol som ju vedieť, ako som ju vedel u kohokoľvek iného.



„Dobre teda,“ jej tón bol ľahostajný a rýchlo prerušila moje obavy. „Nevytŕčať hrdlo.“ dodala a zastrčila si bradu. Skrývala krk predo mnou. Toto ma rozosmialo a potom som odpovedal. „Nie, skutočne, bolo to skôr tým prekvapením než čímkoľvek iným.“ Myslel som...



Pomaly som zdvihol voľnú ruku a položil ju na jej krk. Snažil som sa, aby moje činy odzrkadlili moje uisťujúce slová. Jej jemná pokožka bola prekvapujúco teplá.



„Vidíš, úplne v pohode.“



Cítil som, ako sa jej krv hrnula do jej líc. Dodalo jej to dokonalú farbu.



„Páči sa mi, ako sa červenáš.“ Povedal som potichu. Nevedel som, či som chcel, aby to počula. Ale môj čin nemal váhavosť - vzal som svoju druhú ruku z jej a položil som obe na jej tvár.



„Buď veľmi pokojná.“ Povedal som, nevediac ako ovládať svoje telo a teraz som sa nechcel prisunúť k nej bližšie diviac sa jej do očí. Chcel som viac, ako čokoľvek, aby som sa perami dotkol jej, ale nebol som si istý a nevedel som, či by som nezašiel až priďaleko. Takže namiesto toho som ticho položil svoje líce na spodok jej hrdla. Dýchal som rovnomerne tak, ako som mohol. Zistil som, že to bol iný druh hladu, ktorý som cítil, keď som bol tak blízko pri Belle. Väčší, ktorý som nevedel pomenovať. Nebol som si istý, čo to bolo a znovu bez rozmýšľania som veľmi pomaly kĺzal rukami po jej krku, takže som mohol cítiť teplo jej pokožky dlhšie. Bella sa jemne zachvela a ja som hneď prestal dýchať. Ale moje ruky sa neprestali pohybovať, až kým nezastavili na jej pleciach. Jej vôni som odolal, ale znova som bol prekvapený, že to nebolo také, ako som očakával.



Otočil som tvár na stranu. Na vrchu hlavy som cítil teplo jej dychu. Snažil som sa úplne ignorovať pálenie v krku a sústrediť sa na tlkot jej srdca, keď moja tvár spočinula na jej prsiach.



„Ah.“ Nakoniec som povzdychol. A znova sme sa dlho nepohli. Počúval som, ako sa neisto spomalil tlkot jej srdca a pálenie v krku ustúpilo sotva na svrbenie. Všetko bolo pokojné. Pokojný prúd vetra bol melodický, hmyz harmonický, slnko nádherné. Cítil som, ako sa ku mne približuje. Ako keby jej silná vôňa nebola taká mocná, ako som si po prvý krát myslel.



A potom som sa konečne od nej odtrhol a oprel sa späť.



„Znova to nebude také ťažké.“ povedal som.



„Bolo to pre teba veľmi ťažké?“ Spýtala sa takmer zmätene.



„Menej, než som si predstavoval. A pre teba?“



„Nebolo to ťažké... pre mňa.“



„Vieš, ako to myslím.“ Zasmial som sa jej odpovedi.



Usmiala sa späť bez ďalšieho slova.



„Tu.“ vzal som jej ruku a položil som si ju na líce. „Cítiš, aké je teplé?“



Bella neodpovedala ale pozerala na mňa s váhavým výrazom na tvári.



„Nehýb sa.“ povedala rovnakým tónom, aký som použil predtým ja. Znehybnel som ako socha a zavrel som oči.



Rukou sa dotkla moje tváre a to ma takmer šokovalo. Toto som nečakal. Ale keby som mal srdce viem, že by začalo biť rýchlejšie ako jej, keby to nebolo tak dávno. Ako prechádzala prstami cez moju tvár, oči, pozdĺž môjho nosa, vrátili sa pocity, ktoré som cítil predtým. Ale oveľa silnejšie. Ešte stále som pre nich nemohol nájsť pomenovanie a chcel som viac než čokoľvek, aby táto chvíľa neskončila. Jej ruka neopustila moju tvár. Jej prsty pomaly prechádzali po mojich perách a moje ústa sa otvorili a jemne som vdýchol. Snažil som sa kontrolovať dýchanie. Niečo, čo som predtým nikdy nepotreboval. Stalo sa to rýchlo a ja som nemohol pochopiť prečo. Potom príliš skoro ruku spustila. Otvoril som oči a nemal som rád ten priestor medzi nami. Túžil som po tom viac ako po čomkoľvek, aby som ho mohol prekročiť a vziať ju do náručia. Ale zadržal som sa pred tým. Nevedel som, čo to na mňa prišlo.



„Prajem si,“ začal som takmer nečujne „prajem si, aby si mohla cítiť...ten chaos... ten zmätok...ktoré cítim. Aby si ma dokázala pochopiť.“



Rukou som prešiel po jej vlasoch a tvári.



„Povedz mi o tom.“ zatlačila.



„Myslím, že to nepôjde. Na jednej strane som ti rozprával o tom hlade – smäde – ktorý po tebe ja chudák cítim. A myslím, že to do určitej miery môžeš pochopiť. Myslím,“ po tvári sa mi rozšíril úsmev. „keďže nie si závislá na žiadnej nelegálnej látke, pravdepodobne sa do mňa nemôžeš úplne vcítiť.“



Sledovala ma, keď som natiahol ruku a jemne sa dotkol jej pier ako som pokračoval „Ale, sú tu aj iné hlady. Hlady, ktorým ani nerozumiem a ktoré sú mi cudzie.“



„Tak tomuto rozumiem viac, ako si myslíš.“



„Nie som zvyknutý cítiť sa takto ľudsky. Je to vždy takéto?“



„Pre mňa?“ trochu zaváhala. „Nie, nikdy. Nikdy predtým som nič také necítila.“



Držala jej ruky v mojich a ja som povedal ďalšiu nekontrolovateľnú pravdu. „Neviem, ako ti byť blízko. Neviem, či smiem.“ Ale ja chcem. Nikdy nechcem, aby si bola odo mňa preč. Poslednú časť som nemohol povedať nahlas.



A potom ma prekvapilo, keď sa Bella ku mne naklonila, položila si tvár na moju hruď a zamrmlala „Toto mi stačí.“



Mala pravdu... Toto stačilo. Len aby bola takto blízko. Ochránená. Nikdy by som nedovolil, aby teraz niečo ublížilo tomuto krásnemu dievčaťu v mojom náručí. Prinajmenšom tak mňa.



Sklonil som sa dole a položil som svoju tvár na jej teplú hlavu, vdychujúc vôňu jej vlasov. Cítil som jahody? Bolo to slabé, ale bolo to tam.



„Si v tom lepší, ako si myslíš.“ prerušila moje dumanie.



„Mám ľudské inštinkty – možno sú niekde hlboko, ale sú tam.“



Sedeli sme tam radi, ako som sledoval pomalý západ slnka. Obloha sa zmenila zo sýto žltej na tmavú oranžovú. A ešte tmavšiu. Teraz začala obloha naberať sivý nádych a Bella si povzdychla. Jej dych zmiešal vzduch okolo nás. Uvedomil som si, že musí byť pre ňu čas sa vrátiť.



„Musíš ísť.“



„Myslela som si, že mi nedokážeš čítať myšlienky.“ povedala.



„Začína sa mi to vyjasňovať.“ zasmial som sa. Oh, ako rád by som si prial, aby to bola pravda. Ale jej myšlienky boli rovnako tiché ako po prvý krát, keď som ju stretol. Potom ma niečo napadlo. Vzrušilo. Chytil som ju znova za ramená. Pozrela sa na mňa, zmätená mojím náhlym potešením.



„Môžem ti niečo ukázať?“ spýtal som sa.



„Čo mi chceš ukázať?“



„Ukážem ti, ako sa ja pohybujem v lese.“ Bol som nadšený pri predstave, že jej ukážem ako bežím. Ukážem jej moju rýchlosť.



Teraz Bella vyzerala ešte viac zmätená a trochu sa obávala.



„Neboj sa, budeš úplne v bezpečí a dostaneme sa k tvojmu auto oveľa rýchlejšie.“ spoly som sa na ňu usmial.



„Premeníš sa na netopiera?“ spýtala sa potichá.



Vybuchol som do smiechu. Neviem, či to bolo Bellinou tvárou, keď sa ma to pýtala, či samotným očakávaním, že ma uvidí ako netopiera. Nahlas som sa zasmial. Hlasnejšie, ako som sa nikdy predtým nesmial.



„Ako keby som to už niekde počul!“



„Som si istá, že to počúvaš celý čas.“



„No tak, ty malý zbabelec, vylez mi na chrbát.“



Pozerala na mňa, ako keby som povedal zlý vtip. Takže bez plytvania času, aby som ju presviedčal, natiahol som sa a vysadil si ju na chrbát. Počul som, že sa jej rozbúchalo srdce ako motýľ. Jej vôňa krúžila okolo mňa, keď sa ma rukami a nohami pevne chytila. Jej tvár bola vedľa mojej. Jej dych na mojom krku.



„Som trochu ťažšia, než ruksak, čo bežne nosíš.“ varovala ma.



„Hah!“ Vydýchol som. Tak v tomto pravdu nemala.



Vzal som jej ruku a pritlačil som si jej dlaň na tvár a vdýchol som.



„Stále je to ľahšie.“ A to bola pravda.


Potom som sa rozbehol