Vampires

Myšlienky Billyho Blacka boli prinajmenšom urážlivé. Vrelo to vo mne rovnako, ako som uháňal domov. Bol utvrdený v tom, že som nebezpečný pre Bellu. HA! Nebezpečný pre Bellu, teraz nie. Teraz som bol nebezpečný pre neho. Keby tam nebola Bella, hneď by som sa vrátil a do jeho auta.... Spomenul som si na pohľad v Billyho tvári. A niečo mi povedalo, že keby Billy bol vodičom namiesto jeho syna, urobil by tú istú vec s mojím Volvom.



Chabo som zaparkoval auto na našom trávniku a jedným dychom som sa takmer vyrútil von dvermi. Toto sa rýchlo stalo normálnym, ale nikdy som neodišiel tak rýchlo. Zvyčajne čakám, kým Bella nezaspí. Takže moje náhle ponáhľanie sa nechalo Emmetovi široké oči, keď som zmizol do lesa tak rýchlo, že som ani nezachytil jeho myšlienky. Neskôr mu to budem musieť vysvetliť, tým som si bol istý.



K domu som sa dostal v rekordnom čase a našiel som si miesto v tieni blízko steny. Chcel by som mať možnosť počuť tu dosť jasne.



A mohol som. Počul som Charlieho a Billyho ako sa dohadujú o ich výlete na rybačku. Ale Billyho myšlienky na to neboli úplne zamerané. Ešte stále myslel na Bellu vedľa mňa, v mojom aute, ale obraz bol zlý. V jeho mysli som vyzeral nebezpečný. Ako predátor. Vrah. Skoro som zavrčal. Ale pevne som zovrel ruky do pästí a zaťal sánku. No mal vo všetkom pravdu. Samozrejme, že mal.



Zameral som sa opäť na Charlieho myšlienky, snažil som sa zistiť, či existuje nejaký záujem v jeho mysli o mojej rodine. O mne. O Belle a mne. O nás...



Nebolo to o nás. Ticho som si vydýchol. Bella a ja sme boli dva veľmi odlišné subjekty. Rozdiel nie je lichotivý. Pomyslel som si ponuro.



No Charlie sa, zdá sa, teraz zameral na hru, keď vošla do izby Bella s tým chlapcom, Jacobom Blacom. Hneď ma jeho myšlienky zasiahli ako buldozér. Každá z jeho nevyspytateľných myšlienok bolo šialené, zúrivé spriadanie ako sa dobiť Bellinej pozornosti. Díval sa na ňu takmer nevhodne. Musel som bojovať s každým vláknom v mojom vnútri, aby som nevykopol dvere.... a jeho podvodnú hlavu mu neotrhol.

Ale Belline nejasné odpovede ma robili pokojnejším. Robilo ma to ľahšie kontrolovateľným, keďže som mal chuť zničiť toho protivného chlapca.



Stál som tam ako socha po zvyšok zápasu, keď nakoniec Billy a Jacob zamierili smerom k dverám. Presunul som sa rýchlo do tieňa mimo dohľadu a počúval som.



„Drž sa Bella“ povedal Billy. Jeho myšlienky boli viac varovné ako jeho slová. Nechal som moju hlavu padnúť a zatvoril som oči, kým som čakal na ich odchod.



Len čo auto odišlo preč, Charlie zatvoril vchodové dvere, zamkol ich a ja som ostal veľmi pokojný. Nechcel som nič iné ako pokračovať vo svojich nočných hliadkach a vyšplhať sa do Bellinej izby hneď ako zhasne svetlo. Ale dnes v noci som si nebol istý, či by to bol dobrý nápad. Po dnešnom večeri, po tom, ako som videl toho netvora očami niekoho iného... vyvolalo to vo mne strach. Nebál som sa o seba, ale o ňu. Iba o ňu. Vždy len o ňu.



Neviem, ako dlho som tam stál a znova premýšľal, čo je správne a čo nesprávne, ale ako som otvoril oči, pripravený na beh domov, bol som pozdravený myšlienkou, ako stojíml v Bellinej izbe. Zavrtel som hlavou a vzdal sa. Znova.



Ráno bolo rovnaké ako to predošlé. Utekal som domov, prezliekol sa a vrátil sa späť k Belle. Ale predtým, než som znova mohol prekĺznuť, Alice mi pripomenula, že dnes musím s ňou predčasne opustiť školu. Lovecký výlet. Nemohol som si pomôcť, usmial som sa s vďačnosťou na moju malú sestričku.



Charlie už odišiel a ja som zaparkoval na jeho miesto. Tento krát som vypol motor a stiahol som okná. Hneď som sa usmieval, keď si Bella nasadla vedľa mňa. Jej vôňa znova naplní auto.



„Ako si sa vyspala?“ opýtal som sa, mierne zmätený tým, že jej srdce trochu poskočilo.



Nemohol som si pomôcť, ale bol som trochu arogantný, pretože som vedel ako odpovie.



„Fajn. Akú si mal noc ty?“ spýtala sa.

„Príjemnú.“ Odpovedal som.

„Môžem sa opýtať čo si robil?“ pokračovala.

„Nie, dnešok je ešte stále môj.“ teraz som sa usmial úplne.



Opäť bol tento deň rovnaký ako predošlý. Ale moje otázky boli odlišné. Chcel som vedieť viac o ľuďoch v jej živote. A viac o jej vzťahoch s nimi. Bol som však prekvapený nedostatkom jej romantickej histórie, ale aj potešený zároveň. V jedálni som chcel vedieť, prečo to tak bolo. Nedokázal som pochopiť žiadny dôvod, prečo dievča ako Bella, mala nedostatok nápadníkov.



„Takže si nikdy nestretla nikoho, koho by si chcela?“ Snažil som sa, aby to znelo pateticky nádejne.

Zdala sa byť znepokojená, keď odpovedala: „Nie vo Phoenixe.“



Ah, toto nie je dobré. Pomyslel som si, no zároveň som sa cítil potešený.



Zahryzla do svojej porcie, keď mi pripomenula moju vlastnú chuť do jedla a záležitosti popoludní.



„Mal som ťa nechať, aby si sa dnes odviezla sama.“



„Prečo?“ vyzerala takmer nahnevane.



„Poobede odchádzam s Alice.“ odpovedal som jej potichu a sledoval jej tvár, ako bol hnev nahradený niečím, čo vyzeralo ako sklamanie. Budem jej chýbať? Moje mŕtve srdce takmer začalo znova biť, ale jej odpoveď mi prekazila veselý moment.



„Oh, to je v poriadku. Nie je to tak ďaleko na prechádzku.“



„Nenechám ťa ísť domov pešo. Pôjdeme po tvoje auto a dovezieme ti ho sem.“ Odsekol som iritovaný touto myšlienkou.



Zatvárila sa zmäteno-uštipačne. „Nemám pri sebe kľúče a skutočne mi nevadí ísť pešo.“



Zavrtel som hlavou ešte predtým, ako to dokončila. Ako si môže myslieť, že by som ju nechal ísť domov pešo? „Tvoje auto tu bude a kľúče budú v zapaľovaní – ak sa, ovšem, nebojíš, žeby ti ho niekto ukradol.“ Zasmial som sa a ona konečne súhlasila.



„Dobre.“ povedala takmer istým tónom. Cítil som sa trochu namyslený. Vždy je užitočné mať sestričku s podivuhodnou schopnosťou nájsť veci.



„Takže, kam idete?“ Bellin hlas bol váhavý.



„Loviť.“ Nikdy ma ani nenapadlo, aby som o tom hovoril. Pri Belle pravda vyšla automaticky. „Ak mám byť zajtras tebou sám, snažím sa urobiť všetky opatrenia, ktoré môžem.“

Inak ťa nakoniec zabijem, samozrejme. Len aby si vedela, že o nič nejde. Vynechal som poslednú časť, ale vedel som, že to bude nebezpečné. „Môžeš to kedykoľvek zrušiť, to vieš.“ Prosím, zruš to. Urob to. Povedz mi, že nechceš byť so mnou sama. Povedz mi, že sa bojíš toho netvora v mojom vnútri. Nechaj, nech ťa tvoje ľudské zmysly dostanú ďaleko odo mňa, Bella. Urob správnu vec. Pretože ja nemôžem. Pomyslel som si prehnane.



„Nie, nechcem.“ Bella presne zopakovala moje myšlienky.



Odovzdane som zamrmlal: „Možno máš pravdu.“



„Kedy sa zajtra uvidíme?“ spýtala sa Bella náhodne

.

„To závisí... je sobota, nechceš si pospať?“



„Nie“ odpovedala takmer cez moju otázku.



Neúspešne som sa tlmene zasmial nad jej dychtivosťou.



„Tak potom v rovnakom čase ako vždy.“ Spýtal som sa: „Bude tam Charlie?“ Možno jej otec

bude doma a pomôže mi upevniť moju potrebu.



Jej odpoveď znela víťazoslávne: „Nie, zajtra ide na ryby.“



Netvor v mojom vnútri vykukol. „Ak neprídeš domov, čo si pomyslí?“ Oh áno, teraz naozaj vyzerám ako plaz. Pokojne jej povedz, že sa zakrádaš jej oknom, keď spí. Dúfajme, že to bolo pre ňu dostatočné varovanie, aby ustúpila. Ale jej tvár bola bez zmien, ako keby mala tušenie o mojich náznakoch.



Odpovedala stabilne a voľne: „Nemám ani potuchy. Vie, že budem prať. Možno si pomyslí, že som spadla do práčky.“



Neuveriteľné. Ona bola neuveriteľná. Uškrnula sa na mňa, ako keby ma požiadala o ďalšiu výzvu. Ale ja som mlčal, len som jej opätoval pohľad.



„Kam dnes ideš na lov?“ Spýtala sa ma Bella, prekvapivo ležérnym tónom na túto neštandardnú tému.



„Do akejkoľvek rezervácie, ktorú nájdeme“ podarilo sa mi povedať.

„Prečo ideš s Alice?“



Pretože Alice ťa miluje tak ako ja. Zamračil som sa a rozhodol som sa pre menej otvorené odpovede. „Alice je najlepší... spoločník“ To fungovalo.



Vyzerala byť nervózna keď pokračovala. „A ostatní? Oni čo?“



Boli by radšej, ak by som ťa zabil a preniesol sa cez to. Ďalšia odpoveď, ktorú som musel zmeniť. „Nedôverčivý, z väčšej časti.“



Pozrela sa za seba na stôl, kde sedeli moji súrodenci.



Idiot. Pomyslela si Rosalie a ja som sa ju snažil blokovať.



Emmet sa smial a snažil sa nedívať. Netušil som, že sledovať ťa, ako pátraš po tom dievčati bude také zábavné!



„Nemajú ma radi.“ Bella prerušila moje mračenie sa na Emmeta.



Zdala sa byť ranená touto myšlienkou. Snažil som sa čo najlepšie upokojiť jej neistotu, avšak, mohla by byť správne umiestnená. „To nie je to. Nechápu, prečo ťa nemôžem nechať osamote.“



Zamračená sa teraz otočila späť na moju tvár a odpovedala: „Ja tiež nie, keď sme už pri tom.“



„Povedal som ti – ty sa nevidíš dosť jasne. Nie si ako iní, ktorých som kedy spoznal. Fascinuješ ma.“ A, znova, vyšmykla sa mi zúfalá pravda.



Čítanie Bellinej tváre sa stávalo ľahším. Usmial som sa a sledoval som, ako sa jej výraz zmenil. Myslela si, že klamem.



„Ja mám výhodu.“ Poklepal som si na čelo, aby som jej to pripomenul. „Mám lepší prehľad o ľudskej prirodzenosti. Ľudia sú predvídateľní. Ale ty... nikdy neurobíš, čo očakávam. Vždy ma prekvapíš.“



Teraz som bol zmätený jej výrazom nevôle a rozpakov. Ale ona otočila hlavu späť k mojej rodine.



Rozhodol som sa, že jej pomôžem, aby ma lepšie pochopila. “Túto časť je ľahko vysvetliť. Ale je tu toho viac... a to sa ťažšie vyjadruje slovami...“

Oh, to je správne. Edward, povedz jej všetko. Máš nejakú predstavu, aké nebezpečné to všetko je? Rosaliine myšlienky sa ku mne dostali rýchlo a hlasno. Obrátila sa mračiac na Bellu. A ty si riskoval pre toto bezvýznamné ľudské dievča. Možno potrebuješ trošku zatlačiť alebo možno môžem...- Zavrčal som jedným výdychom na jej myšlienky.



Bella sa otočila znova ku mne a cez jej tvár prebehol zmätok a strach.



Teraz som musel vysvetliť Rosaliino správanie. „Ospravedlňujem sa za to. Robí si starosti. Vidíš... je to nebezpečné viac pre mňa, keď s tebou trávim verejne toľko času...“ Už som sa na ňu nemohol pozerať. Pozrel som sa dole na stôl a nebol som si istý, či by som mohol dokončiť vetu.



„Keď?“ Bella naliehala. Samozrejme, že som ju nemohol odmietnuť. A ona mala právo vedieť, aký by mohol byť jej osud.



„Keď toto skončí... zle“ Nechal som moju tvár padnúť do dlaní. Ani som sa nepohol. Myslím, že by to mohlo byť. Tieto slová potrebovala, aby už konečne pochopila nebezpečenstvo, v ktorom bola. Mierne prekvapený , cítil som jej ruku, ako sa ku mne naťahuje, ale nechala ju klesnúť na stôl. Bella chcela....utešiť ma?



„A ty teraz musíš odísť?“ Spýtala sa ľahostajným tónom.



„Áno.“ Odpovedal som, a keď som zdvihol tvár, jej veľké hnedé oči boli smutné pri pomyslení na môj odchod. Moja nálada sa zlepšila.



„Je to pravdepodobne to najlepšie.“ Začal som, rozpamätávajúc sa na našu ďalšiu hodinu. „Ešte stále máme 15 minút na ten biedny film, ktorý treba vydržať na biológii – nemyslím si, že vydržím ešte viac.“



Alice sa potichu za mnou zjavila. „Alice“ povedal som bez toho, aby som sa odvrátil od Bellinej tváre.



„Edward“ Alice odpovedala a potom potichu dodala Prestaň byť taký dramatický.



Rozhodol som sa zoznámiť ich. „Alice, Bella – Bella, Alice.“



„Ahoj Bella“ Zatrilkovala Alice a usmiala sa na ňu. „Je pekné konečne ťa spoznať.“ Venoval som Alice varovný pohľad. Prekročila už hranice.



„Ahoj Alice“ povedala Bella placho.



„Si pripravený?“ Alice namierila jej otázku na mňa.



Stále na ňu nahnevaný odpovedal som stroho: „Takmer. Stretneme sa v aute.“

Bez odpovede Alice opustila jedáleň.



„Mala by som povedať ´zabav sa ´ alebo je to zlý sentiment ?“ Spýtala sa Bella a otočila sa, aby sa na mňa pozrela.



„Nie, ´zabav sa ´ funguje rovnako na všetko.“ Povedal som a úprimne som sa na ňu usmial.



„Potom, zabav sa,“



„Skúsim. A ty si skús dať na seba pozor.“ Varoval som.



„Pozor vo Forkse – aká výzva.“ povedala sarkasticky.



„Pre teba to je výzva.“ Ako málo o sebe vedela. „Prosím“ Presviedčal som.



„Sľubujem, že sa pokúsim dať si pozor. Večer budem prať – toto je plné nebezpečenstva.“



„Nespadni dnu.“ povedal som jej výsmešným tónom.



„Budem sa snažiť.“



Vstal som. Bella ma nasledovala a vzdychla si. „Uvidíme sa zajtra.“



Vyzerala nešťastná a ja som vedel prečo. Pretože som cítil to isté. (Vedel som, že ju uvidím skôr, než ona mňa)



„Tebe sa to vidí ako dlhý čas, však?“



Prikývla a potvrdila to, čo som si myslel.



„Budem tam ráno.“ Povedal som a natiahol som ruku, aby som ju pohladil po líci. Keď som si uvedomil, čo som urobil, otočil som sa a šiel preč bez ďalšieho slova.



Alice bola v aute. Usmiala sa, keď som prichádzal. Bola ako v extáze, že sa dnes mohla rozprávať s Bellou. Ako keby to bolo pre ňu zelené svetlo. Ešte nemala voľnú ruku. Zaškeril som sa na jej myšlienku.



Domov sme šli v tichosti... z mojej strany som nemohol kontrolovať Alicine myšlienky. Ale vedel som, že keby som niečo povedal, tak to len zhorší obraz v jej hlave. Zaparkoval som auto v garáži a vydal som sa do domu s Alice len o krok za mnou. Esme bola v jedálni a Alice prešla okolo mňa a pobozkala ju na líce. Potom sa obidve otočili a pozreli na mňa. Posunul som sa na mieste a dal som si ruky do vreciek. Nedokázal som sa stretnúť s ich pohľadmi a začal som pozerať na špičky na topánkach. Nehovorili, ale ich myšlienky boli celkom identické. Ani jedna z nich na mne nevidela chybu. Nemali na to myslieť takto. Boli si isté, žeby som nezničil Carlislove učenie. Moje prsty našli v pravom vrecku vrchnáčik, keď som sa pozrel na Esme. V jej myšlienkach som videl svoju tvár. Vyzerala zúfalo, takmer prosebne. V okamihu bola po mojom boku a položila mi ruku na tvár.



„Nezlyháš Edward.“ skúšala ma utešiť. „Si silnejší, než si myslíš, synak.“



„Má pravdu Edward,“ Alice dodala. „Naozaj si myslíš, že by som ťa nechala samého s Bellou, keby som videla, že jej ublížiš? Toto by som nebola schopná zniesť rovnako ako ty.“



„Myslím, že máš pravdu Alice, ale...“ Nemohol som sa prinútiť, aby som vyslovil moju neistotu nahlas. Pozrel som sa na Esminu čistú, rozhodnú tvár a potom na Alicinu, ako by som im to mal povedať, keď majú vo mne toľkú vieru? Nemohol by som to pokaziť. Nie, nemohol. Nechcel. Nemal by som...



„Už by sme mali ísť Edward. Belle za chvíľu skončí hodina.“ Alice prerušila moje myšlienky.

„Áno, samozrejme.“ Povedal som príliš formálne. A ponáhľal som sa von venujúc Esme polovičný úsmev. Opäť otvorene žiarila.



S Alice sme došli k Bellinmu domu, žmurkla na mňa a utekala vziať kľúč spod odkvapu. Bol som jej v pätách, ale vo vnútri som ju nesledoval do Bellinej izby. Bezradne som sa prechádzal po chodbe, čakajúc Alice, kým nájde kľúč. Bola späť za okamih.



„Pripravený?“ Spýtala sa jej vysokým hlasom.



Pozrel som sa do vnútra domu ešte raz, pretože predtým som ho videl len v tme. Povzdychol som si a zamieril som k dverám. „Nezabudni vrátiť kľúč pod odkvap, Alice.“ Zavolal som za sebou, ale jej odpoveď ku mne prišla od Bellinho auta. „Všetko hotové.“ Uškrnula sa na mňa.



Sadol som si na sedadlo šoféra a Alice mi podala kľúč, keď vkĺzla vedľa mňa. Boli sme na polceste do školy, keď Alice prehovorila: „Edward, tiež Bellu milujem, to vieš. A nemohla by som to nechať len tak, keby sa jej niečo stalo.“



Ostal som ticho.



„A vieš aj, ako sa teraz cíti Jasper. Nerozumie tomu, ale neurobí žiaden vedľajší krok.“



„Áno Alice, ale možno Emmet a Rose...“



Prerušila ma „Emmet si myslí, že si blázon, samozrejme, ale je neškodný.“ No mlčala, keď premýšľala o Rosalie.



„Rosalie je nepriateľská voči mne rovnako ako jej myšlienky voči Belle.“ Odsekol som späť na jej myšlienky.



„Hmmm. Áno, Rosalie. Ona len potrebuje... čas. To je všetko. Čoskoro na to príde. Ona to jednoducho ešte nevidí, ale ja áno.“ Jej hlas nebol presvedčivý a jej myšlienky ju zradili. Rosalie bola problém. Tým som si bol istý.









Dorazili sme do školy a jej nákladiak som zaparkoval ľahko.

Alice vyskočila von a čakala na mňa. Vypol som motor a kľúč som nechal v zapaľovaní. Potom som vytiahol pero z môjho zadného vrecka a hľadal som v priehradke papier.



„Na zemi za tvojím sedadlom“ Pomohla mi Alice. Pozrel som sa na ňu napol sa mračiac, ale ona sa len nevinne usmiala. Našiel som poznámkový blok, jednu stránku som vytrhol a hodil som ho znova za mňa. Rozmýšľal som, čo napíšem, ale rozhodol som sa, že len jednu vec, ktorú potrebujem, aby Bella urobila, kým ju znova uvidím.



Dávaj na seba pozor



Papier som zložil, vystúpil z auta a položil som ho na sedadlo.