Vampires

Bolo to menej ako pred hodinou, keď som vykĺzol z Bellinho okna a utekal cez les domov. Bol som osviežený a zmenený do školy. Zábavné je, že nikdy som nebol taký horlivý kvôli škole, než prišla Bella a náhle to zmenila. Ona zmenila viac, než len to. Pomyslel som sia striasol som sa myšlienok.



Alice mi hodila kľúče od Volva. Keď som ich chytil, venovala mi vážny pohľad a dala si ruky v bok. Nemusela povedať nič. Alebo dokonca myslím, že to bolo na mne vedieť, čo chcela. Ešte som nebol zbavený mojej blaženej nálady, takže namiesto aby som odpovedal a zničil deň predtým ako začal, pozrel som sa dole a išiel som za dom. Rosalie už bola v jej aute. Našťastie jej pýcha bol dnes môj spasiteľ. Nedokázala myslieť na nič iné okrem toho, či lesk na jej aute vydrží aspoň dovtedy, aby sa dnes s ním mohla pochváliť v škole.



Oh, znova s nami nejdeš, Edward? Spýtal sa ma Emmet.



Otočil som sa a videl som ako vošiel do garáže a tesne za ním i Jasper držiac Alice za ruku. Na tvári mala trucovitý výraz. Nepovedal som nič, ale moja nálada skysla veľmi rýchlo. Všetkým som venoval rýchly ľadový pohľad, aby umlčali ich rozsudky, nasadol som do svojho auta a vycúval som.



Moja nálada sa začala pomaly zlepšovať, keď som sa blížil k Bellinmu domu. Bližšie k tomu, že ju znova budem mať blízko seba. Malá časť zo mňa ešte stále dúfala, že odmietne moje pozvanie. Odmietne ísť so mnou v aute. Odmietne byť vedľa mňa. Malá časť zo mňa si chcela držať od nej odstup. Ignorovať ju. Ale táto časť bola každým dňom menšia. Nebol som si istý, či toto bola dobrá vec.



Zaparkoval som na rohu jej ulice a sledoval som Charlieho ako svižne ťahal jeho malú loďku na jej miesto na ceste.



Moje oči sa priamo zamerali na jej okno v izbe. Videl som jej kradmý pohľad, počul som ako jej srdce slabo poskočilo o polovicu úderu a červeň sa jej nahrnula do líc. Zrejme dúfala, že tu budem znova. Tak isto ako včera. Premýšľal som ako dlho budem s ňou pokračovať v tejto bizarnej rutine. Toto by malo hneď skončiť. Skôr ako bude príliš neskoro.



Už je príliš neskoro. Pripomenul som si nahnevane podobnými slovami, ktoré mi ona povedala minulú noc. Spoly som na seba zvrčal. Bol som teraz nesvoj, pretože som nemohol nájsť šťastie, v ktorom som nedávno bol. Skúšam urobiť z nesprávnej situácie správnu s nedohľadnou nádejou.



Pozorne som ju sledoval, nerobil som to zdanlivým, keď zatvorila vchodové dvere a kráčala smerom k strane spolujazdca. Skoro narazila do zámky, no pokračovala vo svojej ceste, ale keď sa dostala bližšie, nemohol som ju zastaviť, alebo skôr nechcel som ju zastaviť, keď otvárala dvere a nasadala dnu.



„Dobré ráno,“ povedal som s úsmevom a ani som nevedel, že ho mám. „Ako sa dnes máš?“. Pozrel som sa znova na jej tvár a spomenul som si ako málo dnes večer spala.



„Dobre, ďakujem.“ Odpovedala.



Jej oči žiarili, no tmavé kruhy s nimi kontrastovali.



„Vyzeráš unavene,“ podpichol som do nej v nádeji, že sa dozviem, čo ju robilo nepokojnou.



„Nemohla som spať,“ povedala jednoducho bez ďalšej odpovede. Aké to bolo frustrujúce. Aké bolo frustrujúce, že nikdy neviem čo si myslí. Sledoval som jej dlhé vlasy, ktoré jej siahali až po ramená. Snaží sa skryť svoj krk? Bella sa snažila zmierniť moje pokušenie?! Nemala by ma pobaviť táto myšlienka, ale nemohol som si pomôcť. Mierne znechutený sám sebou a viac podráždený jej nanič pudom sebazáchovy som to nechal tak a naštartoval som motor.



„O nič viac ako ja,“ odpovedal jej náhodne.



Nahodila malý úsmev, keď sa ozvala „ Hádam to je pravda. Myslím, že som spala len o trochu viac ako ty.“



„Stavil by som sa, že áno.“



Predtým, než som sa mohol niečo iné spýtať, jej zvedavosť bola späť. „Takže, čo si robil minulú noc?“



„Ani nápad.“ Prerušil som ju. Bolo tu veľa vecí, ktoré som o nej nevedel. A aj ja chcem vedieť všetko. „Dnes je môj deň pýtať sa.“



„Oh, to je pravda.“ odpovedala a pokrčila čelo, čo bola reakcia na niečo, s čím bola nespokojná. „Čo chceš vedieť?“



„Aká je tvoja najobľúbenejšia farba?“ Začal som rýchlo.



Obrátila oči v strop, akoby čakala niečo oveľa horšie. „To sa mení zo dňa na deň.“



„Aká je tvoja obľúbená farba dnes?“ Zatlačil som na ňu.

„Pravdepodobne hnedá.“



Aký neobvyklý výber. „Hnedá?“ Uvažoval som s pochybnosťami v mojom hlase. Ale predtým, než som sa stihol opýtať prečo, bolo to akoby ona vedela čítať moje myšlienky.



„Iste, hnedá je teplá. Chýba mi hnedá. Všetko, čo je hnedé – kmene stromov, skaly, zem – to sa nevzťahuje na tunajší mäkký zelený materiál.“ Začal som jej hľadieť do očí, keď som ju počúval. Prečo som sa jej pýtal na výber farby? Bolo to krásne. Hlboké. Úchvatné.



Zastav ju. Zamračil som sa na seba.



„Máš pravdu.“ Upokojil som moje myšlienky a pozrel som sa preč. „Hnedá je teplá.“ Uzavrel som nahlas. Inštinktívne som k nej natiahol ruku. Zaváhal som na krátku chvíľu, keď si prehrnula vlasy za ramená.



Ona si nerobila starosti s mojím pokušením. Ona si nerobila starosti s ničím.



Keď som došiel do školy, ľahko zaparkoval, otočil som sa a znova som pozrel na Bellu. Nechcel som musieť sa odlúčiť a ísť do triedy. Chcel som aby ostala v tomto aute so mnou. Chcel som sa pozerať do jej očí veľmi dlho. Sledovať jej pery ako sa pohybujú keď rozpráva. Cítiť jej vôňu keď sa hrá s vlasmi. Ignorovať oheň, ktorý ma teraz páli v zadnej časti hrdla. Vedel som, že nechcem, aby odo mňa teraz odišla. Zastav to. Znova som bojoval sám so sebou. Skutočne som prekročil hranice zdravého rozumu. Naozaj potrebujem zatlačiť to ešte ďalej? Nie. Nebudem musieť zatlačiť. Toto bol problém. Predlžovalo sa to samo. Ja som ťahal alebo tlačil. Bol som na hranici straty kontroly a potreboval som opäť získať moc.



Bella patrila do slnečného svetla. Ja som patril do temnoty. Tam, kde moju pravú stránku nikdy neuvidí. Vyhnaný. Spôsob, akým som na ňu pozeral, spôsob, akým mi voňala... Mala by ujsť z môjho auta hneď teraz.



Tam jednoducho nebolo a nikdy ani nebude medzi nami spoločné zázemie. Bezpečnejšie bude pokračovať v kladení otázok. „Akú hudbu máš práve vo svojom CD prehrávači?“



Keď sa zmienila o názve skupiny, nechal som na tvári panovať polovičný úsmev a moje posledné myšlienky. Iróniou bolo, že ako vždy, len na čas. Siahol som do CD priestoru, prehľadal som cédečka a našiel som také isté. Nemohol som si pomôcť, cítil som sa trochu samoľúbo na preukázanie, že nie som dobrý. Žiadne spoločné zázemie, dumal som.



„Debussy a toto?“ Podal som Belle cédečko. Pozrela na obal a spoznala ho. Bolo to to isté cédečko, ktoré práve spomínala. Deň pokračoval ako vždy, pomaly. No ja som sa nikdy nenudil.



Ako obyčajne, jej tichá myseľ mi odpovede nedávala, tak som sa pýtal otázku za otázkou. Zabávali ma fascinujúce detaily, zatiaľ čo po obedňajšej pauze smerovala do svojej triedy. Zhromaždil som si druhy filmov, ktoré sa jej páčia. Necestovala veľmi veľa, ale túži spoznať svet. Opýtal som sa na jej obľúbené knihy. Zdalo sa, že ju to nadchlo. Mala toho veľa čo hovoriť o knihách, ktoré sa jej páčia a ktoré si prečítala. Odpovedala na každú moju otázku, väčšinou so zmätenou neistotou. Niekedy sa začervenala. Toto ma baví a ja som sa chytil ďalšej témy, aby som sa mohol pozerať na farbu v jej lícach. Teraz som bol fascinovaný, prečo na jednoduchú otázku aký drahokam sa jej páči odpovedala topáz a rýchlo sa začervenala.

„Povedz mi to.“ Žiadal som kvôli jej neochote odpovedať mi.



Pozrela sa preč od mojej tváre a porazene vzdychla. Hrala sa so svojimi vlasmi a potichu povedala „Taký, akej farby máš dnes oči.“ Pozrela sa úzkostne a dodala „Som presvedčená, že keby si sa ma to opýtal o 2 týždne, povedala by som ónyx.“



Zmietol som to úplne. Predtým, než som to začal brať podráždene, detailne som si ju prezrel. Pokračoval som ďalšou otázkou. „Aký druh kvetov máš rada?“ Vyzerala byť potešená, že som zmenil tému.



Môj výsluch bol prerušený na biológii s Pánom Barnerom, ktorý sa rozhodol dokončiť video, na ktorom sme sa pozerali na fotosyntézu. Rozvážne som sa so svojou stoličkou odsunul od Belly v očakávaní, že neznáma elektrina sa v tmavej miestnosti zintenzívni.



Nepomohlo to. Vôbec.



Díval som sa v tme na Bellu, ako sa naklonila dopredu a zložila si bradu na založené ruky. Začal som jej tvárou, skôr ako moje oči blúdili po jej vlasoch a všimol som si, že má ruky zaťaté do pästí rovnako ako ja. Žiadne spoločné zázemie pomyslel som si znova bez humoru. Hodina sa vliekla rovnako ako predtým a rovnako ako predtým mal som nutkanie dotknúť sa jej mäkkej kože, cítiť teplo jej ruky v mojej. Niekoľkokrát som to takmer urobil, no zastavil som sa. Vedel som, že by to otvorilo povodňové vráta. Ale nič ma nezastaví, aby som urobil chybu za chybou. Keď sa video skončilo a svetlá sa znova zapálili, stál som a chystal som sa odísť dverami a nikdy sa neobzrieť späť. Ale moje nohy sa odmietli pohnúť. Zmrzol som na mieste. Teraz som si uvedomil, že to nie je o tom, či by som mal odísť od Belly. Je to o tom, či môžem.



V tomto momente to bolo jasné. Nemôžem.



Keď som kráčal s Bellou do telocvične v tichosti, vložil som sa do seba. Neodídem. Každý kúsok energie, ktorý vložím do mojej vzdialenosti od nej by bol márny. Bola centrom každej mojej myšlienky, ktorú som hneď mal. Ako by som mohol uniknúť? Zastavili sme pred vchodom do telocvične. Natiahol som ruku, bez rozmýšľania alebo bez akéhokoľvek váhania a dotkol som sa jej tváre chrbtom mojej dlane. Oheň ma nikdy neprestane šokovať.



Otočil som sa a bez slova som odkráčal na španielčinu. Emmet ma už čakal, opieral sa o stenu pred triedou.



Hej chlapče, vyzeráš lepšie ako dnes ráno. Predpokladal.



„Ďakujem.“ Zamumlal som potichu. Nevedel som ako reagovať na slovo lepšie. Sadli sme si do triedy. Začal som prehľadávať myšlienky Belliných spolužiakov a učiteľa. Snažím sa každým uhlom získať lepší pohľad na jej tvár. Ten chlapec Newton bol ešte stále v nepriateľskej nálade voči Belle. To ma veľmi naštvalo hlavne preto, že jeho nepriateľstvo bolo nemiestne.



Nechcel som nič iné ako ísť tam a chňapnúť jeho krehkú raketu, ktorú držal v ruke...



Hej Edward, čo sa deje. Pozrel som sa na Emmeta a uvedomil som si, že som skoro vstal zo stoličky.



„Nič.“ Zašepkal som mu späť. Potom som bol ticho. Ako dlho sa budem držať tejto tlmenej bariéry proti môjmu súrodencovi? „To Mike Newton,“ dodal som. „Už ma naozaj začína obťažovať.“



Emmet si nemyslel, že je v tom niečo viac. Počúval som jeho prichádzajúce myšlienky s tuctom odôvodnení a záverov tohto ,,bordelu,, ako ho nazval.



Hodina sa konečne skončila, venoval som Emmetovi porazenecký pohľad a ponáhľal som sa do telocvične. K Belle.



Po tvári sa jej roztiahol široký úsmev a ticho pre seba si vzdychla. Usmial som sa späť rovnako a uvoľnene.



Nedovolil som tichu, aby sa predĺžilo predtým, ako som sa začal pýtať. Teraz som chcel od jej odpovedí prečo a ako. Chcel som vedieť niečo o jej živote pred Forksom. Predo mnou. Hoci toto nebolo príjemné, bolo to skôr akoby som sa snažil kompenzovať za to, že jej nedokážem čítať myšlienky. Prvé kvapky dažďa sa začali objavovať na ceste, ako sme sedeli pred domom jej otca, kým ona mi opisovala každú scénu, každú vôňu a každý detail jej života vo Phoenixe. Všimol som si čas, keď skončila s opisovaním svojej starej chaotickej izby.



„Už si skončil?“ opýtala sa na moje mlčanie.



„Ani náhodou – ale tvoj otec bude čoskoro doma.“



„Charlie!“ Povedala nahlas, ako keby zabudla kde sme. „Ako neskoro je?“ oči sa jej rozšírili, keď ľahko našli hodiny.



„Je súmrak.“ povedal som skôr pre seba. Pozrel som sa cez obzor, keď som uvažoval, či budem pokračovať vo vete. Pozrel som sa späť na Bellu, ktorá na mňa pozerala ako keby vedela, že tam bolo viac. „Je to pre nás najbezpečnejšia časť dňa.“ povedal som. „Najjednoduchší čas. Ale aj najsmutnejší, a to spôsobom... koniec ďalšieho dňa, návrat noci. Tma je taká predvídateľná, nemyslíš?“



„Ja mám rada noc. Bez nej by sme nikdy nemohli vidieť hviezdy. Nieže by si ich tu mohol vidieť.“ Odpovedala a ja som sa zasmial, keď pokračovala v sťažovaní sa na Forks.



„Charlie tu bude za pár minút. Takže, ak mu chceš povedať, že budeš so mnou v sobotu...“



„Ďakujem, ale nie, vďaka.“ Začala si zbierať knihy. „Takže zajtrajšok je zasa môj?“



„Určite nie!“ Zamračil som sa s úsmevom. „Hovoril som ti, že som ešte neskončil, nie?“



„Čo viac tu je?“



„Uvidíš zajtra.“ Uzavrel som a natiahol som sa, aby som jej otvoril dvere. Uprostred toho, ako som začul zrýchlenie tepu jej srdca, počul som ďalšie hlasy. Musel som sa upokojiť, keď som takmer odtrhol kľučku z dverí.

„Toto nie je dobré.“ povedal som potichu.



„Čo sa deje?“ spýtala sa Bella mierne šokovaná.



Pozrel som sa na jej zmätený výraz a povedal: „Ďalšie komplikácie.“



Otvoril som dvere a rýchlo som sa od nej odtiahol. Tmavé auto zastavilo na chodníku. Moja kontrola takmer nevydržala. Bella sa potrebuje dostať do domu. Hneď. „Charlie je za rohom.“ povedal som ponuro. Okamžite vystúpila z auta rovno do dažďa. Pozrel som sa späť na auto a ponáhľal som sa odtiaľto bez slova.