Vampires

Ako som uháňal po kľukatej ceste vedel som, čo ma čaká. Môj domov.. Keď sa les začal riediť, vedel som, čomu musím čeliť. Mojej rodine. Som si istý, že Rosalie ich informovala o všetkom s jej prifarbenými slovami o mojom odhalení ľudskému dievčaťu. Ľudskému dievčaťu, ktorým ona nikdy nebude. Ľudskému dievčaťu, ktoré sa stalo mojím osobným peklom. Ľudskému dievčaťu, ktoré je môj trest za to, že som monštrum. Ľudskému dievčaťu, ktorej delikátna vôňa pretrváva so mnou. Ľudskému dievčaťu, Belle, ktorá skutočne prijala k sebe zloducha na celý deň. Belle, ktorej dotyk na mojej ľadovej ruke nebol omyl. Belle...



Keď som zaparkoval v garáži, strelil som pohľadom na červené auto vedľa mňa. Všetko šťastie zo mňa vyprchalo. Nechal som ho na Bellinom prahu, od ktorej som pred malou chvíľou odišiel. V nádeji, že je v bezpečí a privíta ho tak ako dnes.



NIE! Zakričal som na seba. Nie. Dúfam, že ho neprivíta. Pre jej vlastné dobro. Ona si zaslúži niečo lepšie ako som ja.



Zamkol som auto a rozmýšľal som o každom, okrem Alice, ktorá ma čakala. Jej myšlienky sa dostali ku mne ešte skôr, ako som došiel k dverám. Najhlasnejšie bol nadávky od Rosalie. Potom sa Jasper potichu zasmial. Môj otec mal zmätený pocit úľavy v jeho očiach, no jeho myšlienky boli ustarostené.



Videl som jeho starosti. Bál sa o moje duševné zdravie. Možno mal Emmet pravdu. Pomyslel som si. Možno som ho stratil.

Esme vyzerala šťastná. Keby to bolo možné, tak by mala v jej očiach slzy radosti. Jej myšlienky boli ako bzučiaca pieseň, tanec šťastia. Slová, ktoré som mohol zachytiť boli Ona je mimoriadna, synak.



„Oh svinstvo, poďme ref,“ zaburácal Emmet od televízie ako sa ticho predlžovalo. Keď si to začal, tak sa teraz s Rose dohodni.



„Chceš sa porozprávať, Edward?“



Carlisle sa ma to opýtal tónom, ktorý sa používa s niekým, kto prišiel o rozum. Tupo som na neho hľadel ignorujúc Rosaliin prenikavý pohľad a skúšal som sa sústrediť na jeho myšlienky. Jedna, na ktorú myslel bola tá, keď som ho vzal späť do Port Angels, aby som mu ukázal...cítil som presakujúcu zlosť...tie beštie. Moja zlosť sa šírila cez moje ramená až do dlaní. Zovrel som ich do pästí ako keby som chcel zastaviť ďalších. Spôsobenie akejkoľvek ďalšej škody. Dosvedčenie skutočnosti, že som nebol dosť dobrý pre ňu.



Skúsil som vidieť cez tú hmlu a sústrediť sa na Carlislove myšlienky.



Edward, ona je mimoriadna. Esme si to tiež myslí. Pozri sa na účinok, ktorý na teba má. Nepatrne som sa uvoľnil.. Zmena, ktorú v tebe všetci vidíme je absolútna. Otočenie sa tomu, bude brániť všetkému čo si urobil a všetkému čo urobíš.



Nečakane som stratil zameranie na jeho myšlienky a zdvihol som hlavu na Rosalie. Moja zlosť zo mňa ešte celkom nevyprchala, no ona ju zväčšila. Zavrčal som na ňu nevyslovené slová a jej samoľúbi úsmev mi povedal, že je to reakcia, na jej choré myšlienky. Myšlienky, ktoré brali čistý, nevinný život dievčaťa, ktoré bolo pre ňu jediné nebezpečenstvo.

„ Aká typická Rosalie. Mala by si ...“ Moje slová som nedokončil, keď som spadol na kolená a zakričal som:



„ NIE! Nie. Nie. Bella. Nie.“



Krv jej presakovala na šaty, jej neživé telo ešte nevychladlo. Začala blednúť. Nemohol som vydržať pozerať sa. Priložil som si ruky na oči, ale táto vízia ma ešte stále sužovala a nechal som ďalší výkrik agónie vyjsť z mojich úst. Bolesť bola neznesiteľná. Ako keby sa mi moje srdce snažilo urobiť v hrudi dieru. Keby prišlo k životu a začalo byť, tak by som cítil jeho lámanie v mojom vnútri. Bolesť bola skoro príliš... ďalší výkrik mi unikol z úst, keď som videl seba vedľa nej. Mal som krvavé ruky a pery. Úsmev na mojej netvorskej tvári.



„ PRESTAŇ S TÝM, ROSALIE,“ počul som Alice povedať konečným tónom.

„Dojemné,“ Rosalie odpovedala, vízia prestala a počul som jej kroky smerujúce k dverám.



Vstal som rýchlim, svižným pohybom a predtým ako som ju mohol nasledovať, cítil som Emmetovu ťažkú ruku na mojom pleci.



„Upokoj sa, chlapče. Porozprávam sa s ňou,“ jeho hlas bol nízky a konečný.

„ Ja sa nebudem s nou rozprávať,“ zamumlal som mu.



Alice stála po Emmetovom boku s ľahostajným pohľadom. Uškrnul som sa na ňu, ale Emmet skutočne nasledoval Rosalie von dvermi bez ďalšej reakcie. Alice sa pomaly otočila a pozrela sa na mňa

„Nemusím hádať čo si myslela,“ zašepkala mi. „ Ale Edward, keby si mohol...“

„Teraz nie Alice,“ prerušil som ju náhle kontrolujúc svoje podráždenie. Otočil som sa na päte a cestou k schodom som sa pozrel na Carlisla a Esme malým, odpísaným pohľadom. Behom sekundy som bol vo svojej izbe počujúc, ako sa zabuchli za mnou dvere, keď som sa išiel postaviť k veľkému oknu. Snažil som sa blokovať všetky myšlienky, ale namiesto toho sa stali nevítaním votrelcom.



Skoro som ochutnal krv, ktorá sa z nej liala ako rubín brutálne som si zašepkal zvnútra. V tejto chvíli bolo moje hrdlo v plameňoch. Zavrel som oči a vítal som jed, ktorý som cítil v ústach.



Bleskovo som otvoril oči a siahol som do vrecka po vrchnáčik od fľaše a chytil som ho. Cítil som ako plamene v hrdle ustupujú a presúvajú sa tam, kde sa ona dotkla mojej ruky. Oheň som mohol zniesť. Teplo sa nezmenilo.



Ani sekundu som neváhal a šiel som k môjmu hudobnému prehrávaču v nádeji, že ma úplne zbaví krvavých myšlienok. Keď hudba naplnila izbu, začal som si nevšímavo hmkať mimo melódie. Nie, nie mimo melódie... Tichá uspávanka krásneho spiaceho dievčaťa prehlušila hudbu v mojej vlastnej hlave.



Nie dlho predtým, než ju budem môcť znova vidieť. Samozrejme, že ona o tom nevie. Vedel by som si predstaviť jej tvár, keby ma našla ako ju sledujem počas spánku. Začala by utekať a odišla by z Forksu nadobro. Časť zo mňa v to dúfala. Kvôli nej. Iba kvôli nej.



Ozvalo sa tiché zaklopanie na dvere a predtým, než som jej stihol povedať, aby šla preč, Alice vošla. Odvrátil som od nej pohľad a vrátil som vrchnáčik späť do vrecka.



„Dnes večer sa znova pôjdeš na ňu pozrieť“ povedala nevrlo.

Povzdychol som si. „Čo chceš, Alice?“



Usmiala sa nad mojím neúspešným pokusom, aby som vyznel rezervovaný.



„Dobre...“ začala kráčať smerom ku mne. „Myslím si, že je to veľmi nefér, že si chceš nechať moju budúcu najlepšiu priateľku celú pre seba.“ Zakňučala.



Prekrútil som očami a otočil som sa späť smerom k oknu.



„Tvoja budúcnosť je stále pevnejšia, Edward,“ pokračovala. „Každú chvíľu mávam víziu zranenej Belly Swanovej, no zahmlený obraz je rýchlo nahradený oveľa silnejším, jedným z jej... s tebou. Vždy s tebou.“



Samozrejme že ona bola so mnou. Bol som jej ochranca. Na teraz. Tak dlho, kým to je opodstatnené. V mojej hlave.



Alebo až kým neutečie odo mňa, kričiac pomyslel som si menej nádejne.



„Čo chceš, Alice?“ zopakoval som pre nedostatok nových slov.



„Teraz nič,“ začala uličníckym tónom. „ Môžem vidieť, že teraz nie si na toto pripravený.“ Potom sa stal jej tón seriózny. „Ale čím viac to budeš skúšať a utekať od nej, o to viac nebudeš môcť. Tak prečo teraz neprestaneš, Edward. Prestaň a len akceptuj...“



„...že možno ju jedného dňa zabijem,“ dokončil som za ňu.



„Nie,“ povedala hlasnejšie s viac sarkastickým tónom.



Videl som jej úzke oči v odraze na okne a nechal som svoju hlavu padnúť. Teraz stála vedľa mňa.



„Neurobíš to. A ty to vieš. Mal by si to urobiť v prípade, keď to bude potrebné, Edward. A ja som chcela povedať, že je teraz potrebné prijať ju ako súčasť tvojho života.“



Nepovedal som nič.



„A bojovať,“ dodala potichu.



„Musím ísť,“ povedal som náhle. Nechcel som čakať na jej odpoveď, keď som utekal z domu. Utekať lesom čo najrýchlejšie. Bol som na polceste k jej domu, keď som sa zamyslel nad iróniou tohto všetkého. Mal by som utekať preč od Belly Swanovej. Nie smerom k nej. Utiecť ďaleko, ďaleko od nej. Odísť, aby jej život ostal dôstojný. Nie zmazať to každým krokom, ktorý spravím. Je to, akoby som nemal kontrolu nad sebou samým. Správne a zlé. Všetko to bolo chaotické. Úplne zamotané s ďalším. Len Bella a ja. Dva protiklady, ktoré boli spolu. Ona bola dobrá, krásna a čistá. Ja som bol zlý, monštrum a poškvrnený.



Zastavil som moje myšlienky pred jej domom. Moja myseľ hovorila môjmu telu, že každý krok, ktorý urobím bude zlý a mal by som sa vrátiť. Ale tento hlas sa strácal, keď som sa približoval k jej izbe. Išiel som do jej izby. Potichu som otvoril okno a akoby to vedela, vítala ma v spánku s ľahkým mumlaním môjho mena. Všetko šťastie sa vrátilo späť. Ona ho vrátila spolu s ňou. Bolo tu v jej izbe.



Stál som nehybne a čakal som, kým ona opakovala moje meno znova a znova. Cítil som sa, ako keby som bol doma.



Toto je zlé. Veľmi zlé. Zavrčal som.



Čakal som ďalšiu chvíľu. Najprv som počúval jej stabilné dýchanie. Uvoľnený som bol teraz v rozpore medzi cestou smerom k nej alebo cestou k môjmu zvyčajnému miestu v hojdacom kresle.



Žiadne ďalšie chyby. Pripomenul som si.



Hojdacie kreslo vyhralo. Keď som tu sedel jej vôňa krúžila okolo mňa. Narážala do mňa vždy stále znova. Ale bolo to ľahšie zvládnuteľné, dokonca i netvor bol ticho. Znova som chcel ísť k nej a pohladiť ju po tvári. Iba cítiť hebkosť a teplo jej pokožky iba na malú chvíľu.



A znova na malú chvíľu. A znova...Bol som slabý a chamtivý ak išlo o Bellu. Chcel som viac, no sám som vedel, že prestať nedokážem.



Predtým som to vedel. No znova som šiel pomaly k jej posteli a bol som na dosah jej tváre, keď sa znova pohla. Tentoraz oveľa viac než predtým.



Ona je hore!



Vrhol som sa na zem a ležal som tam bez pohnutia.



Oh nie! Zobudil som ju? Nielenže každý deň zasahujem do jej života, teraz ešte aj narušujem jej spánok. Áno, som chamtivý.



Teraz si šťastný? Pomyslel som si naštvane.



Bella si sadla na jej posteli a trela si oči. Snažil som sa dostať potichu pod posteľ, ak by sa rozhodla ísť von. V tejto chvíli som si spomenul na Rosaliine slová. „Dojemné.“



Toto bolo skutočne patetické. Ani by som tu nemal byť.



Počul som ako si znova ľahla a ja som sa veľmi rýchlo a potichu premiestnil do tieňa blízko rohu miestnosti. Mal by som odísť oknom. Ale všetka logika, všetky dôvody boli mimo mňa. Bella by mohla vstať a vidieť ma tu a ja ani nerozmýšľam o skorom odchode.



Zavrtel som hlavou. A ja som si myslel, že ona potrebuje ísť do zariadenia pre jej zdravie?



Ona sa tam hodí viac ako niektorí. Túto noc skutočne nebola mierová. Veľmi som chcel, aby som mohol ležať vedľa nej. Držať ju. Uľahčiť akékoľvek chvenie, ktoré jej neumožní spať. Ale ja by som to pravdepodobne len zhoršil. Zmenil by som jej sny na nočné mory.



Správne. Mali by byť. Monštrum ako ja nemá miesto v snoch, ktoré si vytvorí anjel. Musím odísť z jej izby. Správne v tomto momente. Pozrel som sa na okno.



„Edward?“ Vyslovila moje meno ako otázku. Zmrzol som. Skutočne ma tu vidí? Bol som naozaj taký neopatrný? Bella znova zašepkala moje meno a znova si prehodila ruku cez jej perinu a obklopila ju ňou s malým úsmevom na tvári.



Uvoľnil som sa.



Spí, moja sladká Bella. Spí. Pomyslel som si a chrbtom som skĺzol po hrane steny. Tak som urobil prípravy na hliadku jej spánku až kým ma slnko nevyrušilo.